Najskôr chcem povedať, že verím v Boha. Myslím si, že všetci veríme v niečo dobré, čo nás čaká po skončení nášho pozemského života. Niekto v Boha, niekto v Alaha, niekto vo vesmírnu moc, či karmu, na tom nezáleží, každý jeden z nás dúfa, že sa bude v nebi alebo v inom nadprirodzenom priestore radovať a nie“ škvariť v pekle“.
Rozhodla som sa, že napíšem môj životný postoj k tejto téme a nebudem riešiť názor iných ľudí.
Vezmeme do úvahy čisto teoretickú situáciu. Človek postihnutý rakovinou (túto chorobu všetci poznáme, buď ju má náš sused, strýko, kolega alebo veľmi blízka osoba, mama, otec, či manžel), ktorý nemá žiadne dobré vyhliadky do budúcnosti a prežíva veľké bolesti. Všetci, ktorý žijú okolo neho a s ním, mu chcú pomôcť v jeho trápení a to akokoľvek. No čo ak sa tento človek rozhodne pre smrť? Myslím si, že to nie je rozhodnutie, ktoré v hlave vznikne za sekundu a ten človek sa rozhodne, že si vezme život. Veď predsa ten človek, bojuje. Snaží sa liečiť a lieči sa už dlhé mesiace, možno roky. Z každej strany počúva, že už nemá veľkú šancu vyliečiť sa, no on sa rozhodol žiť a bojovať. Žije a bojuje, zvláda to rok, dva...Chemoterapia za chemoterapiou. Lenže raz príde to rozhodnutie, kedy si uvedomí, že už nevládze. Nie je to rozhodnutie, ktoré vzniká behom jednej minúty, po nevydarenom vzťahu, či nezvládnutí skúšky. Je to rozhodnutie, ktoré je výsledkom dlhého uvažovania a bitky o svoj život. Ak sa raz človek rozhodne, nič na svete jeho rozhodnutie nezmení. Urobí to tak, či tak. Možno skočí pod vlak, možno sa obesí alebo zastrelí.
A preto si kladiem otázku. Ak sa raz dostanem do takejto situácie, ak sa raz rozhodnem, že chcem zomrieť, že chcem tento boj prehrať, lebo nemám ďalej síl takto fungovať, nemala by mi spoločnosť umožniť dôstojnejšiu smrť?
